Turistika Sobotište

Až v druhej polovici februára sme si prvýkrát v roku 2017 našli priestor na ďalšiu turistickú vychádzku. Vybrali sme sa spoznávať doposiaľ nenavštívenú časť Myjavskej pahorkatiny – od Zimov po Sobotište. Vyštartovali sme z myjavského námestia po červenej na Turú Lúku, pretože som chcel turistom ukázať Svacenický polder a vysvetliť načo poldre slúžia. Hladina bola ešte zamrznutá a priamo pred nami prebehol z jednej strany na druhú zajac. Samozrejme, že Samko s Jurkom to chceli hneď vyskúšať, no hrúbke ľadu sme už po oteplení neverili, tak sme to odložili na leto.

Na Turej sme zišli z turistického chodníka a vydali sme sa po neznačených cestách. Pred rokom sme nenašli ten správny smer, tak som bol zvedavý, či sa to na druhýkrát podarí. Tentoraz sme sa po doposiaľ neznámych chodníkoch a zasneženom poli dostali do osady Vankovia, kam sme mali namierené a kde sme sa pripojili na zelenú značku. Odtiaľ nás čakal výšľap neustále do kopca až do Zimov, kde sme odbočili na červenú turistickú značku, ktorá nás doviedla až do cieľa našej vychádzky. Putovali sme prevažne po nezalesnených kopcoch ponad Vrbovce, Chodúrov, Malejov. Videli sme množstvo maličkých usadlostí, ktoré boli roztrúsené široko ďaleko po okolí, kam sme až dovideli. Nazývame to kopaničiarskym osídlením – typickým pre Myjavu a okolie. Značenie chodníka bolo veľmi riedke, pretože sme šli terénom bez stromov, kríkov, kameňov a nebolo, kde značku umiestniť. Šli sme teda intuitívne, kde sme mysleli, že treba. Párkrát aj mimo turistického chodníka. Terén bol dosť ťažký – miestami sneh, inokedy blatistý.

V Lipovej na nás čakalo asi sedem prínožných havkáčov, našťastie nám nenatrhli nohavice, ani my im kožuchy sme nemuseli. V jednom dome sa dokonca v okne ukázal pes a my sme vedeli, že počasie sa nezlepší ani ďalší deň. Tentoraz sme mali šťastie aj na zvieratá. Stretli sme množstvo srniek a tiež kone Na Kúte, ktoré sa dali pohladiť, okrem namosúreného vodcu – čierneho vraníka. Občas sme v diaľke zazreli aj zrúcaninu hradu Branč. Škoda len, že viditeľnosť nám znemožnili mraky a hmla. Preto sa sem isto vrátime za lepšieho počasia. Náš turistický výlet sme úspešne zakončili po 23 kilometroch pri barokovom kaštieli v Sobotišti.

Upachtení, trochu zablatení, ale pyšní, že sme sa zapreli a namiesto vyvaľovania sa pri telke sme spoznali miesta, ktoré nie každý navštívi. No a tí turisti, ktorí boli so mnou doteraz na všetkých turistikách, už majú istú bronzovú turistickú medailu za tento školský rok  – Samko, Oliver, Matúš, Kamil, Lukáš, Natálka, Eliška a Jurko. Ďalšie kilometre môžeme nachodiť na najbližšej turistike posledný marcový víkend, pokiaľ to počasie dovolí.

Milan Medveď