Obcami pod Javorinou

Zobudili sme sa do peknej marcovej soboty. Krajnianska strela, ako deti volajú obecný autobus, nás za pol hodiny doviezol do Cetuny, kde sa pri pamätníku SNP začalo naše putovanie dedinami pod Veľkou Javorinou. Neviem o nikom, kto by túto cestu podnikol. Možno i preto sa nás zišlo až 33 zvedavých turistov. Na mape sa trasa Cetuna, Lubina, Hrušové, Višňové, Hrachovište zdá strašne dlhá. No v skutočnosti je to iba 19 kilometrov nie veľmi náročným terénom s dvomi malými a krátkymi prevýšeniami.

Začali sme krátkym stúpaním a už kúsok nad Cetunou sme sa mohli kochať peknými výhľadmi na Veľkú Javorinu s vysielačom, Jelenec s bývalou vojenskou hláskou, a juhovýchodným smerom vzdialenými chrbátmi Považského Inovca. Ešte kúsok do kopca, okolo obývanej samoty, mnohými schodami a ocitli sme sa na malom lesnom námestí – na ROHu. Tu je pietne miesto, socha a pamätník obetiam SNP obkolesený ihličnatými stromami. Tiché a upravené prostredie na kopci vprostred lesa vyvoláva v človeku úctu a pokoru. Je vidieť, že ľudia nezabúdajú a starajú sa o poriadok, čistotu a úpravu. V dnešnom svete úctihodné.

Trošku sme sa občerstvili, pozhovárali a pokračovali sme ďalej. V lese je akoby jeseň, príroda ešte neprebudená, bez zelene, prevláda hnedé jesenné lístie a suchá tráva. No slniečko a vôňa je už jarná. Na chodníku nás čaká niekoľko prírodných prekážok zo stromov a halúz. Vidno, že zima skončila len prednedávnom. Zostupom po lese a lúkach sme sa dostali až k obci Lubina. Odtiaľ nás čakal najhorší úsek cesty. Kráčali sme cez celú obec až do Hrušového po chodníkoch a asfaltovej ceste.  V centre obce sme našli pamätník, lavičky a detské ihrisko, tak sme to hneď využili na obedovú prestávku. Tu som nafotil aj hodiny na veži, ktoré sú zvláštne tým, že majú 24hodinový ciferník. To znamená, že malá ručička obehne celý ciferník len raz za 24 hodín a nie dvakrát, ako ostatné hodiny. Pred nami bolo ešte jedno malé pozvoľné stúpanie.

Nad Hrušovým sme si všimli, ako veľmi sme sa za krátky čas vzdialili od Javoriny. Boli sme zvedaví na prechod do Višňového. Chodník viedol iba lesom a bol nenáročný na stúpanie i klesanie, trval približne 1,5 hodiny. Po ceste sme vykonali jeden malý operačný zákrok, najmladšej turistke sme liečili otlak na päte. Pri príchode do Višňového sme sa pokochali Čachtickým hradom a zadnou cestou sme sa presunuli do Hrachovišťa, kde sa naša pešia časť vychádzky skončila. Do Krajného sme sa dostali autobusovým spojom a spokojní o pol tretej sme sa rozišli tráviť sobotné popoludnie. Celú trasu sme zdolali za 5 a pol hodiny a ešte sme mali dosť sobotného času na kamarátov doma.

Cetunskú turistiku sme zvládli všetci bez problémov, bez únavy a hravo. Je nenáročná, ale kraj je dostatočne zaujímavý pre malých i veľkých. Prevažná časť vedie po lese a lúkach. Odporúčam ju pre rodiny s malými deťmi, či začínajúcich turistov, ktorí zisťujú, či ich to bude baviť a koľko vydržia. Aby sa niekto na začiatku hneď nezdevastoval a nezanevrel.