Neďaleko Krajného

Pred dvomi týždňami nám búrkové počasie nedovolilo absolvovať turistický pochod na Javorinu, túto sobotu nám to však plne vynahradilo. Predpovede sa naplnili a nás čakal slnečný teplý deň a 17 kilometrov rozzelenanou prírodou. Putovanie sme začali v Krajnom, po zadnej ceste okolo vodárne sme sa dostali na asfaltku do Žadovice. Predtým sme však zažili adrenalínový prechod cez potok po klzkých kameňoch Korytárky. Našťastie sme všetci bezpečne preskákali. Z cesty sme na kúsok po poli odbočili k Dubníku, kde sme sa zastavili pri pomníku pilota, ktorý tam havaroval so svojou stíhačkou ešte v roku 1990. Naša vychádzka ďalej pokračovala okolo potoka popod Luskovicu až k rozprávkovému domu vo Švancarovej Doline. Chvíľu sme sa tu pristavili, poobzerali sme si stavbu a pokračovali sme do Babulicovho Vrchu, kde nás čakala obedná prestávka a doplnenie tekutín.

Za sebou sme mali už viac ako polovicu trasy, no cítili sme sa výborne. Asi to bolo dobrou náladou a slnečným dňom. Celé doobedie sme obdivovali zalesnené kopce a slnkom zaliate lúky a pastviny Myjavskej pahorkatiny. Poobede sa nám naskytol výhľad na Veľkú Javorinu, Jelenec, Hrachovištské kopce a v diaľke súvislý pás Považského Inovca. Bolo vidieť, že peších turistov v našich končinách veľa niet a nemá sa ani veľmi kto starať o potoky a lúky. Všetko bolo zarastené vysokou trávou, polámané konáre viseli z neuporiadaných stromov, chodníky a cestičky boli nevyšliapané. Dokonca sme nevideli ani dobytok a ovce, ktoré by pastviny spásali.

Po obednom odpočinku poza miestnu časť Párovce sme sa po poli presunuli do Uhelničiek, odkiaľ sme mali pekný výhľad na dolinu pod nami, Zadné Hony a osadu U Tížikov. Lesnými cestami a chodníkmi sme sa prepravili až do doliny ďalšieho potoka Rudník a k osade U Medveďov. Tu sme našli zlomený suchý strom, ktorý mal ľudskú podobu. Mal oči aj ústa a predĺženú tvár. Samko našiel drevokaznú hubu a rozhodol sa ju zobrať domov ako suvenír. Bola však obrovská a ťažká. Väčšia ako ruscak. Neviem, ako by sa mu to podarilo, ale našťastie našiel ešte jednu malú, tak tú už má doma. Povedľa potoka malebnými zakvitnutými lúkami sme po čase dorazili až k Treskovcu, ktorý je známy motorkárskymi dráhami. Tými sme sa dostali až na letisko nad Podielnickým družstvom Krajné. Odtiaľ to bolo už len na skok dole brehom na autobusovú stanicu Krajné.

Presvedčili sme sa, že za peknou turistikou netreba ani cestovať. Peknú prírodnú scenériu máme aj okolo seba, len sa za ňou treba vybrať, prekonať lenivosť, vydať trochu energie a mať otvorené oči. Nabudúce sa spolu stretneme už na štvordňovom pobyte vo Vysokých Tatrách.

Tešíme sa.