Prechod cez hory

Po prvýkrát v tomto roku sme sa vybrali na túru mimo okolia našej obce. Dlhšie som uvažoval o prechode brezovských kopcov zo severu na juh. A nabrať odvahu, lebo úsek nebol najkratší. Keďže apríl nás prekvapil ustáleným teplým počasím, vyrazili sme v sobotu ráno na skúšku našej vytrvalosti. Tentoraz sme museli včaššie vstávať, lebo autobus na Myjavu odchádzal už o pol ôsmej. Napriek tomu sa nás zišlo 31. Bol som nadšený.

O pol deviatej sme vyštartovali z brezovskej autobusovej stanice, pohľadali sme Baraneckú dolinu a vydali sa nájsť novú rozhľadňu pod Veľkou Klenovou. Pri vstupe do doliny sme zazreli na upravenom vŕšku Bradlo  dominantu Brezovej pod Bradlom a celého podbradlianskeho okolia  -Mohylu Milana Rastislava Štefánika, ktorý je s naším krajom úzko spojený. Akonáhle sme na chvíľočku zastali, naši mladí turisti ihneď vyťahujú fľaše, resanky a dopĺňajú energiu. Asfaltovou cestou okolo vyhorenej ubytovne pre azylantov v Čiernom blate sme sa za hodinku dostali k našej prvej zastávke na Dvoloch – križovatke štyroch turistických smerov. Počkali sme na oneskorencov a povyťahovali občerstvovacie suroviny, čo nám mamy nabalili. Aj sa mi zazdalo, že naše nové malinké turistky z prvého ročníka ťahajú nohy za sebou, ale to občerstvenie ich nabudilo. Pred nami bola vidina novej rozhľadne. Pohodlnou cestou sme sa dostali až na sedlo pod Veľkou Klenovou, kde červená značka odbočuje k vrcholu Veľkej Klenovej a cesta pokračuje dolu na Pustú Ves. Rozhľadňa však nikde. Tu ma zachránil mobil, ktorý inak neznášam.

Zatelefonoval som mojej astmatickej sestre, ktorá na rozhľadni bola už dvakrát. Musím ju za to pochváliť, lebo tam a späť je to 14 kilometrov a to je dobrý výkon pre človeka s dýchacími problémami. No a tá nás zachránila a ušetrila zopár krokov, pretože by sme odbočili inam, ako bolo treba. Na rozhľadňu sa ide po ceste na Pustú Ves a nie po červenej turistickej značke. Po približne tristo metroch sme vyšli na kraj lesa a zbadali sme ju. Rozhľadničku. Je pekná, nová, drevená, ešte voňala čerstvým drevom. Je z nej vidieť celú časť Považia okolo Piešťan a Vrbového. Samozrejme, že sme na ňu vystúpali. Nie všetci, lebo niektorým sa zatočila hlava a zostali na prvom poschodí. Celé doobedie bolo slnečno, takže bol krásny výhľad do ďaleka. Porobili sme si množstvo fotografií, selfíčiek a odpočinuli si. No a keďže bola prestávka, znova bol čas na konzumáciu. Čakal nás však ešte poriadny kusisko cesty, tak sme sa kúsok vrátili a po červenej sme sa šplhali na Veľkú Klenovú.

Turistický chodník nejde až na vrchol, ale dovedie vás k jaskyni. Vraj ju vo vojne partizáni využívali ako bunker. Teraz ho využívajú na prezimovanie netopiere, ktoré sme si aj vyfotili, ale nezobudili. Okrem nich sme tu objavili aj medvedí cesnak, ktorý niektorí aktívni jedinci natrhali mamám na zníženie krvného tlaku, keď sa objavia doma. Odtiaľto na Malú Klenovú a do Lopašova to už je brnkačka, pretože chodník vedie už len dolu kopcom, po spevnených lesných cestách a ste stále ukrytí v lese, takže ani slniečko vás nepáli. Natrafili sme na krmovisko lesnej zveri počas zimného obdobia, na okraji ktorého bol posed. Čo by sme to boli za ľudia, keby sme sa naň nevyštverali, nepootvárali okná a nepomudrovali. Potom sme pokračovali pekným upraveným lesom na Malú Klenovú. Keďže sme mali dosť času, dopriali sme si dlhší oddych.

Zjedli sme posledné rožky, povytriasali sme kamienky, zoperovali dva pľuzgiere na nohách. A Tobias zistil, že úplne zodral ponožky. Asi boli z Číny nezvyknuté chodiť. Na širokých lúkach pred Lopašovom sme si uvedomili, že sme prešli lesmi, ktoré mali vždy iné sfarbenie. Takmer počas celej túry sme šli lesom ešte jesenným – sivým, v ktorom konáre boli bez listov, páchnucim vlhkosťou a horkastou hnilobou. Zrazu sme sa čudovali, lebo sme sa ocitli v lese červenkastom od kôry vysokých borovíc, ktoré mali koruny vysoko nad nami a ich kmene dodávali lesu červenkastú farbu. No a na záver sme sa dostali do mladej, sviežo zelenej boriny a smrečiny.

Musím pochváliť prváčky Terezku, Elu a Janku a kamaráta Tomina, ktorí boli prvýkrát na turistike bez rodičov a zvládli to bez problémov. 19 kilometrov je dosť a nohy boleli. Aj mňa.