Nízke Tatry

Už štvrtýkrát sa turistický krúžok vydal na štvordňovú turistiku po Slovensku. Tentokrát sa mi podarilo vybaviť cenovo prijateľný pobyt s  plnou penziou v  známom hoteli Liptov v  najväčšom letnom i  zimnom stredisku v  Jasnej. Čakalo nás tu príjemné ubytovanie, skvelá strava, perfektný personál, spoločenské hry a  z  okna výhľady na nízkotatranskú magistrálu. Prognóza počasia nebola veľmi priaznivá, no i tak sme  dúfali, že sa na končiare nebudeme len pozerať. Pri odchode z  Krajného sa spustil hustý dážď, ktorý však v  Liptovskom Mikuláši ustal. No to sa len mračná nadúvali, aby nám po večeri ukázali, ako sú nasiaknuté vodou. Zaspávali sme pri riadnom lejaku a  dúfali sme, že sa voda minie, ochladí sa a  ráno bude lepšie počasie.

A  mali sme pravdu. Zrána zamračená obloha sa po raňajkách vyjasnila, no a  my, posilnení raňajkami, sme vyrazili na dosť náročnú vysokohorskú túru. Vydali sme sa od Mikulášskej chaty na Tri vody, pokračovali sme až do Sedla Poľany. Bol to úsek neustále do kopca. Trvalo nám to tri hodiny a  prekonali sme takmer 1000 výškových metrov. Začiatočné stúpanie bolo celkom príjemné okolo horského potoka. Prešli sme spočiatku zdevastovanou vyťaženou časťou lesa, potom ihličnatou horou až na sútok troch vôd, no a  keď sme sa dostali nad pásmo kosodreviny, otvorili sa nám nádherné výhľady do Demänovskej doliny. Ale aj opačne – na strmé stúpanie do sedla, na Dereše a  Chopok. Záverečnú časť výstupu sme museli absolvovať po serpentínkach. No ale akí sme boli šťastní a  spokojní pri smerovníku v  sedle. Videli sme celú Demänovskú dolinu, náš hotel, Liptovskú Maru, južnú časť Národného parku Nízke Tatry, Chabenec, Dereše, Chopok. A  veľmi nám tu aj chutil obedový balíček a  odpočinok. Po doplnení energie odpočinkom, výhľadmi, jedlom a  nápojmi sme pokračovali k  polovičnému cieľu našej vychádzky ku Chopku. Hrebeňovka zo sedla cez Dereše na Chopok nie je náročná.

Chodníky sú pekne položené, malé snehové polia boli len mimo nich. Počasie bolo celkom príjemné. Slniečko sa striedalo so zamračenou oblohou, miestami sme vošli do mraku a  v  diaľke sme videli zlovestné čierne mračná, ktoré sa rozhodovali, či vodu vypustiť alebo nie. Našťastie váhali tak dlho, až ich vietor odohnal inam. Na Chopku bolo príjemne, pobudli sme chvíľu na terase, chvíľu v  rotunde. Videli sme Vysoké Tatry s  nakloneným Kriváňom, Veľký Choč, Veľký Rozsutec. Spokojní, že máme za sebou náročnejšiu etapu, sme sa vydali na zostupovú časť túry. Tá ubehla pomerne rýchlo a  bezbolestne, dolu zjazdovkou sme sa okolo Lukovej a  Orlej skaly bezpečne dostali opäť k hotelu. Ponad nás neustále premávali kabínky a  väčšina z  nás rozmýšľala, prečo vlastne nesedíme v  nich. To však bol už plán druhého dňa.

V  sobotu bola naplánovaná rovnako dlhá, no menej náročná prechádzka z  Chopku na Ďumbier, potom na Chatu generála Štefánika, do Jaskyne mŕtvych netopierov, k  hotelu Kosodrevina. Tu sa splnilo prianie našich turistov, pretože cesta na a  z Chopku bola zabezpečená visutými kabínkovými lanovkami. Takže sme zjazdové trate videli aj z  vtáčej perspektívy. Horšie bolo to, že naši meteorológovia sa opäť netrafili do predpovedí. Už na kóte Chopka začalo fúkať a spustil sa dážď. Stihli sme si urobiť vrcholovú fotku a  hneď sme obliekali pršiplášte. Napriek nepriazni počasia sme sa vydali po chodníku smerom na Ďumbier. No zosilnel dážď, vietor i  zima, tak nás nebezpečnosť prostredia prinútila vrátiť sa späť. Využili sme preto lístky na lanovú dráhu a  zviezli sme sa na Kosodrevinu pozrieť sa, ako vyzerá Chopok z  južnej strany. Tu nás pred lejakom na hodinu prichýlil hotel Kosodrevina, potom sme sa už len previezli z  južnej na severnú stranu hory a  šli sme na večeru. Verím však, že niektorí sa sem ešte vrátia a  na Ďumbier, ktorý je najvyšší štítom Nízkych Tatier, určite vylezú. V  tento deň sme sa viac povozili lanovkami /10 kilometrov/, ako prešli pešo /6 kilometrov/. Mladí turisti neboli po tomto dni vôbec unavení, a  tak si to odniesli biliard, futbal a  boxovací automat.

Posledný deň po výdatných raňajkách sme absolvovali krátku prechádzku okolo Vrbického plesa, kde sme nakŕmili malé i veľké kačky, vybláznili sa na detskom ihrisku, posedeli na lavičkách, zaplietli desať vrkočov a  hrnuli sa k  obedu. Potom nás už čakala len cesta domov. Pochváliť musím všetkých turistov, pretože bez fňukania zvládli aj strmé kopce, prekonali svoje nechcenie, vytvorili dobrú partiu, ktorá rešpektovala malých aj veľkých, správali sa slušne a  v  dobrom reprezentovali školu.

I  napriek upršanej sobote to bol vydarený pobyt. Presvedčili sme sa, že vysokohorská turistika je náročná na kondíciu a  dýchanie, ale na druhej strane odmeňujúca svojimi zážitkami. Príroda obohacuje turistu svojím pokojom, majestátom, dôležitosťou a  učí ho nepoddajnosti a  pokore. A  človek by jej mal toto všetko vrátiť aspoň tým, že ju obdivuje.

Ďakujem mojim kamarátom, ktorí mi pomohli pri preprave, organizácii, dozoru – Janke, Aničke, Veronike, Vlastovi, Jarke, Milke, Jarovi, Marekovi, Peťovi. Tiež za príjemnú spoločnosť. Celú fotogalériu najdete v Galérii školských podujatí.

Milan Medveď