Tromi chotármi

Dávno sme nemali takú dlhú, teplú a slnečnú jeseň. Práve v takomto pololetnom počasí začala naša tohtoročná turistická činnosť. Do krásne sfarbenej krajiny nemusíme cestovať ďaleko, pretože ju máme doma. Rozhodol som sa, že sa rozhliadneme po našom okolí a pritom si ráno môžeme aj dlhšie pospať. Trasu som naplánoval vcelku zaujímavú. Po miestach, kde z nás nikto nebol. Všetky chodníky boli mimo značkovaných turistických trás, a   tak nám tentokrát bol dobrým služobníkom mobil, ktorý inak nemám veľmi rád. No orientácia podľa mapy v ňom bola perfektná. Tak sme sa teda v slnečnú sobotu vydali na turistickú prechádzku, počas ktorej sme prešli cez chotáre troch obcí. Začali a skončili sme v  krajňanskom, putovali sme kostolanským a hrachovištským. Ale po poriadku.

vstup do fotogalérie

Stretli sme sa pri škole, odkiaľ sme zadnou ulicou prešli k rodinným domom pri bývalej škôlke. Po lúke na konci ulice sme okolo úľov s odpočívajúcimi včelami vyšliapali nad Krajné, odkiaľ sme mali pekný výhľad na stred Krajného a vŕšok s vežičkou kostola. Rovinka nad družstvom sa zdala príjemná, no museli sme prekonávať elektrické ploty, spoza ktorých sa na nás neveriacky pozerali odpočívajúce kravy. Za chvíľu si celé Slovensko niečím ohradíme. Začína mi to pripomínať obdobie, keď sme opony odstraňovali. A teraz tu máme ploty, zákazy vstupu, súkromné pozemky, lovné revíre papalášov. Niekto nám začína opäť vytyčovať koľajničky, kadiaľ smieme chodiť. Ani si to pritom neuvedomujeme, lebo chodíme do prírody málo a nevieme o tom. Pokračovali sme cez Treskovec, kde sme videli veľa mladých šampiňónov a kde z trávy sem-tam vykúkali „jarné“ sedmikrásky. Peknú farebnú scenériu sme zažili okolo potoka Rudník smerom k Medveďovcom.

vstup do fotogalérie

Pred osadou sme odbočili do lesa, aby sme sa netmolili pomedzi štekajúce psy. Bojím sa sám chodiť po osadách a nie ešte s deťmi, za ktoré som zodpovedný. Cesta však zakrátko v lese skončila a my sme vyšli na veľké kukuričnisko. Rastliny však už boli suché, tak sme nemali problém krížom prejsť na druhú stranu, aj keď tí menší boli oveľa nižší ako kukurica. Našťastie sme sa našli. Všimol som si však, že cez kukuričnisko boli vykosené široké pásy, na konci ktorých bol vždy posed pre poľovníka. Nechám na domyslenie čitateľa, prečo asi. Kedysi človek naháňal zvieratá s kameňom v ruke. V súčasnosti sme takí vyspelí, že zvieraťu sme zobrali aj najmenšiu šancu na záchranu a naivný úlovok si navedieme až k stoličke, ku ktorej sa dovezieme štvorkolkou. Tak sme sa tu aj my občerstvili a po poľovníckej cestičke sme sa vybrali na najvyšší bod nášho dnešného putovania a tou bola Lecová. To vám bol krásny výhľad. Na všetky strany. Na smetisko pri Hučkovcoch, elektrické vedenie na Trenčín, ale aj na Čachtický hrad, Vaďovce, hrachovištské vŕšky, Treskovec, Babulicov vrch, Homolicu. V diaľke po poli sme videli bežať stádo srniek. Urobili sme zopár selfíčiek a pobrali sa do Kostolného – zase pomedzi psiská. Že si nevymýšľam, o tom svedčí fakt, že o týždeň na ulici, po ktorej sme šli do Hrachovišťa, našu šiestačku Kaju dohrýzol vlčiak, ktorý vybehol z dvora, kde bola zle zatvorená brána. Neviem, kto je väčšie zviera. Pes či majiteľ? My sme však pokojne prešli až k družstvu v Hrachovišti, kde farmári používajú na stráženie oviec voľne pustené psy. Keďže však priestor nie je nijako uzatvorený, obišli sme družstvo širokým oblúkom cez kopec a zostúpili sme do Hrachovišťa. Tu na nás čakalo príjemné pohostenie u Kamilovej mamy. Pripravila pre nás čerstvé koláče, ktoré nám padli celkom vhod. Ďakujeme. Zadnou ulicou sme potom pokračovali až na lúky pod Saláškami.

vstup do fotogalérie

Tu sme si urobili dlhšiu prestávku a chlapci počas nej objavili odhodený, po našom separovaný, plášť z kolesa auta. Myslel som si, že ho z najbližšieho kopca zo zábavy spustia dolu a budú sa perfektne zabávať. Provokoval som ich teda, či ho chcú doniesť do najbližšieho zberného dvora. Najbližší je v Krajnom. A to nás čakal ešte kusisko cesty s výstupom do Vápeniek. Môžem povedať, že je to pekná prechádzka a chcem ju odporučiť na nedeľu aj iným. Tu nás čakala mamina Amy, ktorá pre nás pripravila perníkové koláče. Boli výborné. No a z Vápeniek je to cez Mozolákov po novej ceste okolo čističky ku škole len na skok. No a predstavte si, že ten plášť Filip s Oliverom fakt  priniesli až na čističku. Klobúk dole. Mohli by si to vyskúšať tí hlupáci, čo vyhadzujú igelitové vrecia, staré chladničky, kočiare a iný bodrel popri cestách a po lesoch. Aj ten, čo vyhodil plášť za Hrachovišťom.
Jesenná turistika bola fajn, čaká nás zimná pred Vianocami. Filip s Oliverom z lesa zasa donesú možno vaňu, ktorú tam vyhodil nejaký zarytý hygienik, aby tá zverina toľko nesmrdela.

Milan Medveď