Opäť vo Vysokých Tatrách
Tohtoročnou odmenou pre aktívnych turistov našej školy bol štvordňový pobyt v najmenších európskych veľhorách. V Tatranskej Lomnici priamo v centre sme objavili príjemné nenápadné ubytovanie vo vile Pionier, z ktorej sme chôdzou na železničnej a autobusovej stanici, v obchode, či na námestí za päť minút. Vyhovuje nám to aj preto, lebo v celom objekte bývame iba my. Keďže na konci júna mali voľné miesta, naplánoval som turistické vychádzky práve do Tatier.
Deťom sa výber miesta páčil, počasie sa vyvíjalo dobre, tak sme sa všetci tešili na príjemnú turistiku s prekrásnymi výhľadmi a niektorí na prvé stretnutie s Vysokými Tatrami. Vo štvrtok poobede sme nastupovali do rýchlika za pekného slnečného počasia. Obsadili sme sedem kupéčiek, v ktorých bolo počas cesty veľmi veselo. Tiež sme absolvovali množstvo návštev, veď v škole žiadne kupé nemáme, tak nám to bolo vzácne. Po ceste sme si pripomenuli znalosti zo zemepisu ̶ videli sme Beckov, Trenčiansky, Považský, Hričovský hrad, Budatín, Strečno, Váh, Liptovskú Maru. Ako sme sa blížili k Liptovskému Mikulášu, vrchy začali byť čoraz strmšie a vyššie. A zrazu sa nám naskytol úžasný pohľad na krivú skalu, ktorá je symbolom Slovákov – Kriváň. Za ním sa tiahol slnkom osvietený celý masív Vysokých Tatier až po Lomnický štít. To už boli naštartované všetky mobily a fotilo sa ostošesť až po Poprad. Panoráma Tatier bola v to poobedie fascinujúca.
V Poprade sme prestúpili do preplnenej tatranskej strely a zanedlho sme vystupovali v Tatranskej Lomnici. Do ubytovne je to odtiaľ na skok, takže o pol hodinku sme už behali po svojich izbách. A začalo sa druhé kolo návštev, tentoraz po izbách, hore-dolu po schodoch a zase naspäť. Krik a smiech bolo počuť z každej izby, ba aj z kuchyne. Po večeri sme sa vychystali spať skoro, lebo na druhý deň bola naplánovaná najťažšia časť pobytu, prechod tatranskou magistrálou. A to sme museli vstávať ráno o piatej, aby sme sa vlakom presunuli do zastávky Popradské pleso. Dospelí ešte večer vypražili mäso na cigánsku do žemle a šlo sa spať pri otvorených oknách a žiariacich hviezdach. No o druhej v noci nás zobudila riadna víchrica, buchot okien a lejak. O štvrtej a piatej som otvoril len jedno oko, aby som zistil, ako je vonku, a pokračovali sme v protestnom spánku až do ôsmej. Doobedie sme venovali kartám, spoločenský hrám, návštevám a vykúkaniu z okien na oblohu. K obedu sa našťastie mraky zdvihli nad končiare, prestalo pršať a my sme začali improvizovať. Ešte by sa dala do večera spraviť nejaká túra. Už nie tá naplánovaná na Veľkú Svišťovku, Brnčalovu chatu a Biele vody, ale niečo kratšie a ľahšie áno. Nakoľko sme mali vybavenú lacnú prepravu lanovkou, tak sme to využili na výlet na Skalnaté pleso. Tu sme sa vybláznili na preliezkach vo Svištej krajinke, pofotili sme končiare a podhorie. Urobili sme si spoločnú fotku pod Lomnickým štítom, ktorý však bol zahalený čiernymi mrakmi a vybrali sme sa popod Skalnatú chatu na nenáročnú túru na Zamkovského chatu. Cesta sem ubehla pomerne rýchlo, veď chodník vedie po upravenom skalnatom podloží a stále dolu kopcom. No i tak sme vyhladli, tak sme na chate zmlsli žemľu /ušlo sa aj malej líške, ktorá pobehovala okolo nás/ a pokračovali ďalej. Zamýšľali sme pokračovať na Téryho chatu. No vzhľadom na pokročilý čas a vyhliadky dobrého počasia na nasledujúci deň a celodennú zajtrajšiu túru, sme si to rozmysleli. A dobre sme urobili. Na Térynku vyšlapal len Maťo so svojím otcom. Tí nám povedali, že chodník bol zaliaty vodou a miestami sa brodili mokrým snehom. My sme pokračovali v zostupe okolo Obrovského vodopádu, ktorý nás svojimi kvapkami ochladil a ovlažil, smerom k Smokovcom.
Zastavili sme sa na Rainerovej chate, kde sme si pripomenuli minulé milé stretnutie a fotenie s pánom Petrom Petrasom, tiež ako sa tu Svetlanka zostala hrať so psom, zatiaľ čo my sme už obdivovali Studenovodské vodopády. Takú rýchlosť som v Tatrách ešte nedosiahol, ako vtedy, keď som sa po ňu vracal. Našťastie tam teraz žiaden pes nebol, tak sme po občerstvení pokračovali na vodopády všetci. No tie boli nádherné. Keďže v noci hodne pršalo, vody v nich bolo dosť. A tá vytvárala preparádne divadlo. Nevedeli sme sa dokochať. To sa nedá ani opísať. To treba navštíviť a vidieť na vlastné oči. Po dobrej polhodine sme zistili, že do tmy je ešte zopár hodín, tak sme sa rozhodli do Lomnice dokráčať pešo. Na chalupe sme zistili, že napriek ranným zlým vyhliadkam sme prešľapali 17 kilometrov. Opäť večera, opäť príprava cigánskej a skoré zaľahnutie, lebo skoro ráno vstávame na vlak.
Podarilo sa. Dospelí vstávame o štvrtej, ešte je tma, chystáme raňajky a balíčky. Decká zobúdzame o piatej do slnečného rána. Oproti včerajšku neuveriteľná zmena. O šiestej sme už v tatranskej električke a po 45-minútovej ceste vystupujeme na zastávke Popradské pleso - zastávka. Tu začína naša dnešná vychádzka. Plánovaný je výstup na Ostrvu, potom magistrálou na Batizovské pleso, Sliezsky dom a zostup do Tatranskej Polianky. V prípade núdze je možné skrátenie trasy na dvoch miestach. Ale naše deti sú zdatní turisti a skrátenie pripadá do úvahy len v krajnej núdzi. Tak aj bolo. Čakalo nás prvých 5 kilometrov neustále do mierneho kopca po asfaltovej ceste. Na Popradskom plese sme boli pred deviatou, ledva stihli otvoriť preliezky, hojdačky a bufet. Po ceste sme sa zastavili na symbolickom cintoríne, ktorý je venovaný obetiam Tatier. Trošku sme si oddýchli a posilnili sa, pretože nás čakala najnáročnejšia časť putovania. Nie každému sa chcelo do toho kopca. Keď sa pozriete dohora na Ostrvu, vidíte strmý svah končiaci v oblohe, na ňom kľukatiacu sa serpentínu turistického chodníka, ktorá sa stráca vo výške. Väčšina malých turistov zvládla výstup bez problémov, niektorých bolo treba povzbudiť, ale len tak málo. Motiváciou boli aj nádherné výhľady na pleso, na chatu, na okolitú panorámu. Za 100 minút sme boli navrchu odmenení dobytím známeho tatranského končiara, slnečnými lúčmi a prekrásnou prírodnou scenériou. Že to nebolo jednoduché odzrkadľuje aj fakt, že jeden malý turista mi na vrchole minul toľko toaleťáku, čo som mal v rezerve pre celú výpravu. Alebo žeby sme boli tak dobre nakŕmení?
Tu sme si dopriali dlhšiu obednú prestávku. Prekonali sme 740 výškových metrov v priebehu 7 kilometrov, takže sme si ju úplne zaslúžili. Deťom som povedal, že ak chcú, nech si na pamiatku z Ostrvy vezmú malý kamienok. Večer v ubytovni sme boli prekvapení, keď sme videli, že najmladšia a najmenšia turistka Miška z 2. ročníka si niesla celých 17 km na pamiatku z Ostrvy dvojkilogramový šuter. Ďalej sme už vedeli, že nás čaká prechod magistrálou až po Sliezsky dom prevažne dole kopcom. Stále bolo slnečno a po celý čas sme mohli vidieť nad nami tatranské štíty a pod nami tatranské predhorie, Vyšné Hágy, Novú Polianku, v diaľke Svit, Poprad, Slovenský raj, Kráľovu hoľu, Nízke Tatry. Doputovali sme k Batizovskému plesu, ktoré je jedno z najkrajších v Tatrách. Začalo fučať a zostalo trochu chladnejšie, tak sme sa vybrali ďalej. Tu sa cesta dala skrátiť o nejaký kilometer, zísť do Vyšných Hágov, ale zapreli sme sa a pokračovali. Obišli sme celý masív najvyššieho tatranského vrchu – Gerlachovského štítu a tešili sme sa na Sliezsky dom, najvyššie postavený panelák na Slovensku. Treba však povedať, že v súčasnosti je zrekonštruovaný a celkom zapadá do okolitej scenérie. Po krátkom oddychu a občerstvení v miestnom bufete sme sa vydali na zostup do doliny. Na chodníku bolo povymývaných množstvo skál a kameňov, tak sme zvolili zostup po upravenej asfaltke. Bola to síce o niečo väčšia vzdialenosť, no nehrozilo nám pošmyknutie alebo podvrtnutie členka. V Tatranskej Polianke sme boli za dve hodiny, ale poviem pravdu, nohy sme už vliekli za sebou. No a náhodou nám o chvíľu išiel vlak do Lomnice. Po dobrej hustej polievke a večeri, ktorú nám doviezli z miestnej pizzérie, sme si mysleli, že deti sú po 25 kilometroch unavené a bude pokoj. No tí malí nezmari nás po takej hodinke prišli zavolať, že dievčence majú pripravený kultúrny program. Tak sme sa zadarmo zúčastnili ešte dvoch kultúrnych podujatí na izbe dievčat ̶ menších, aj šiestačok. A to som zabudol pripomenúť, že na Rainerke nám Anitka predviedla zopár pekných premetov bokom, vpred a šnúr. Posledný deň sme sa boli pozrieť v Múzeu TANAP-u a absolvovali sme cestu domov. V nedeľu o pol šiestej sme sa v Hrachovišti rozlúčili a tešili sa na posledný školský týždeň.
Pobyt bol krásny, plný zážitkov aj náročnej turistiky. Vrátili sme sa s cennými tatranskými turistickými pečiatkami alebo známkami. Presvedčili sme sa, že Tatry sú krásne v každom ročnom období, aj keď je zamračené. A že sa nemáme nechať odradiť ani počasím, ani boľavými nohami. Až v Tatrách som zistil, že naša Anitka má aj ľudovú pieseň. Volá sa Anita nescem, Anita nemilujem, Anita nemám rád.
Milan Medveď
|
