Novembrová turistika

  Tohtoročný november bol charakteristický upršaným počasím. Partia z turistického krúžku dlho čakala na víkend, kedy sa troška vyčasí a bude možné navštíviť nejaké zaujímavé miesto. Posledný novembrový víkend rosničky hlásili sobotu bez dažďa, tak sme sa rozhodli prejsť sa po južnej časti Považského Inovca - zo Sedla Havran po Koplotovce. Na túto časť blízkeho pohoria bolo zvedavých 26 detí a 11 dospelých turistov. Pri takomto množstve sa nám oplatilo objednať si vlastný autobus, ktorý nás odviezol na východiskové miesto a tiež pre nás prišiel do Koplotoviec pri Hlohovci. Mali sme svoje pohodlie, neboli sme viazaní cestovným poriadkom, nemuseli sme prestupovať a čakať na spoje. Dokonca sme tým ušetrili dve a pol hodiny času.

  Putovanie sme začali o ôsmej hodine na rázcestí v Sedle Havran. Minulý rok sme absolvovali trasu na sever na rozhľadňu Marhát, teraz sme sa vydali po hrebeni južným smerom. Ráno nebolo veľmi lákavé. Oblačnosť bola nízko nad našimi hlavami, viditeľnosť slabá, no náladu nám to nepokazilo. Vzhľadom na upršaný týždeň bol začiatok cesty dosť blatistý. No s pribúdajúcimi kilometrami a časom sa to zlepšilo a postupne boli chodníky v lesoch suché, vystlané opadaným lístím. Oblaky sa zdvihli, roztratili a o jedenástej na nás zasvietilo jesenné zubaté slnko, ktoré nám na dobrej nálade ešte pridalo. Lesy v tomto období už stratili svoju farebnosť, energiu, sviežosť. Tým, že stromom opadali listy, dali nám najavo, že si potrebujú tiež oddýchnuť. No v každom období má príroda svoje čaro, len ho treba neustále objavovať. O to nepochopiteľnejší je fakt, že človek túto krásu nechráni, nezveľaďuje, ale jej vedome škodí. Inak by sme nenašli pod zvodidlami nahádzané chladničky, televízory, igelity, kreslá, komunálny odpad, pri lesnej ceste odhodené plášte z traktora, automobilov. Mne sa zdá jednoduchšie odviezť tento bordel do zberného dvora priamo v bydlisku, ako ho trepať päť- šesť kilometrov do lesa. Niektorí ľudia sú veľmi zvláštni, keď si radšej zvolia cestu zložitejšiu, horšiu, ťažšiu. Alebo veľmi hlúpi?

  Cesta nám ubiehala rýchlo. Aj preto, lebo sme šli väčšinou po rovine alebo dolu miernym kopcom. Strmák bol iba jeden, i ten iba asi 300 metrov. Robili sme veľa prestávok, aby sme sa neupachtili, neodradili nových turistov a neprišli skoro domov. Na moje prekvapenie sme pri našom veľkom hluku stretli v lese srnky až trikrát. Pri Svrbiciach sme vyšli z lesa na obrovskú lúku, na časti ktorej bola zožatá kukurica. Urobili sme si obednú prestávku, no a keďže bola pomerne dlhá, niektorí si krátili čas pozberovaním kukuričných kláskov. Avšak iba jeden sa prejavil ako gazda. Zvyšnú časť trasy niesol klásky až po reštauráciu v Koplotovciach, kde ich najskôr omoržoval, zabalil do ruksaka až potom sa šiel občerstviť. Doma mali iste radosť z dobre využitého dňa. Ostatní sa kukuricou ohadzovali alebo ju vytriasali po lesných chodníkoch a cestách. Že sme vždy dobre vystrojení do každého počasia svedčí aj príklad Michalov. Keď na nás zasvietilo slniečko, tak na Ovčej skale vytiahol dáždnik, aby sa tak chránil pred prudkými, jesennými, ultrafialovými lúčmi. Koniec sme mali troška adrenalínový, pretože do Koplotoviec nevedie žiadna turistická značka, ale my sme sa rozhodli ukončiť naše putovanie práve tam. Vtedy nám pomohli dospelí turisti so svojimi aplikáciami v smartfónoch a nasmerovali nás cez všetky križovatky a odbočky bezpečne do cieľa v Koplotovciach. Tu sme si pred odchodom obzreli opravený stredoveký kaštieľ s protitureckým opevnením a nárožnými baštami. Zaujímavosťou je, že v dolnej bašte žil významný slovenský básnik a kňaz Ján Hollý. V súčasnosti je možné rezervovať si v nej romantický pobyt.

		Archív všetkých fotiek

   Na tejto turistike sme si všimli aj malé zvláštnosti v geografických názvoch: Vystúpali sme na Holý vrch, ktorý vôbec nebol holý, ale úplne zarastený kríkmi a stromami a nebol z neho žiaden výhľad. Odpočívali sme na Ovčej skale, kde sa ovce ani salaš nenachádzali, po skale ani chýru, ani slychu. Obedovali sme nad dedinou Svrbice a nič nás nesvrbelo. Domov sme sa vrátili trochu unavení, v nohách sme totiž mali 18 a pol kilometra, ale spokojní z krásneho výletu, dobrej spoločnosti a pekného dňa.