Stretnutie po 65-tich rokoch od skončenia ZŠ

.....Zbohom škola, lúčime sa zbohom krásny školský čas, vábi nás už háj, lúčina či ozaj nesklame nás? Čas učenia sa nám skončil nový život nám plynie, ale krásna rozpomienka na školu nám nezhynie....

 Tak takouto piesňou si v piatok 24.6.2016 pripomenuli svoje dni strávené v škole dámy a páni, ktorí sa stretli po dlhých 65-tich rokoch od ukončenia deviatej triedy.
Neprišlo ich veľa, aj z tých, čo sa sľúbili, nakoniec všetci neprišli. Ale tí, ktorí sa dostavili, boli pozoruhodní. Nikto by nepovedal, že tie upravené krásne dámy môžu mať na krku 8 krížikov. Hoci sa im na tvárach objavili vrásky, ktoré opisovali, čím všetkým si za svoj život prešli, boli stále krásne, boli veselé a príjemné. Páni, ktorým zdravotný stav už neumožňoval, aby dámy vyzvali do tanca, bavili spoločnosť aspoň vtipnými historkami. Pani Obuchová – Lukáčová krásnym príhovorom všetkých srdečne privítala. Pani Fidrichová, ktorá stretnutie organizovala, prečítala list od bývalej pani učiteľky. Posedeli si v triede a potom sa presunuli do jedálne, kde im naše pani kuchárky pripravili chutný obed.  Pospomínali a pripomenuli si, ako im bolo v škole dobre.

 Rozchádzali sa nie ako dôchodcovia, ale ako deviataci, veselí , urečnení , spokojní.
Ja som si vždy myslela, že energiu mi dodávajú malí škôlkari, ale po tomto stretnutí som zistila, že energiu a chuť do života môžu vlievať aj 80-roční ľudia, avšak musia jej mať na rozdávanie. To títo naozaj mali. Chcela by som im všetkým touto cestou popriať veľa zdravia a ešte veľa radosti do ďalších rokov. Už teraz sa teším, až prídu na ďalšiu stretávku.

Anna Maronová

Dejepisná exkurzia

      Koniec  školského roka býva už tradične spojený so školskými výletmi a  exkurziami.  Žiaci 6. a  7. ročníka navštívili dňa 20.6.2016 Múzeum holokaustu v  Seredi. Bolo otvorené na začiatku tohto roka v  priestoroch bývalého pracovného a  neskôr koncentračného tábora.      

Účastníci exkurzie sa dozvedeli, čo je antisemitizmus,  a  prečo niektorí ľudia v  období 2. svetovej vojny nenávideli Židov. Prešli tromi z  barakov, v  ktorých bývalí väzni pracovali a  boli ubytovaní. Videli osobné predmety, čo po nich v  tábore zostali, keď ich približne 17  000 deportovali do koncentračných táborov v  Osvienčime, Terezíne, Bergen-Belzene, Dachau, Mauthausene a  iných. Vystavené boli detské topánočky, kočík, bábika, ale napríklad aj kus kože v  liehu s  číslom väzňa, ktorý si jedna žena po skončení vojny odrezala, aby sa naň do konca života nemusela pozerať a  pripomínať si utrpenie prežité v  koncentračnom tábore. Hoci, na takéto niečo sa zabudnúť aj tak nedá.
Časť expozície je venovaná ľuďom, ktorí  Židom počas 2. svetovej vojny pomáhali. Lívia našla na pamätnej tabuli meno svojho prastarého otca, pána Michala Knapa z  Krajného, nositeľa vyznamenania „Spravodlivý medzi národmi“ za záchranu Židov pred holokaustom.
Žiaci si tiež pozreli výstavu o  koncentračnom tábore Sobibor a  vypočuli prednášku na tému „Deti a  holokaust“ s  krátkymi dokumentárnymi filmami o  ľuďoch, v  čase vojny deťoch, ktorým sa podarilo v  koncentračných táboroch prežiť. Tieto kruté príbehy žiakov veľmi dojali a  na ich žiadosť sme si v  škole zo zakúpeného DVD pozreli aj ďalšie. Sú zverejnené aj na internete, na stránke www.edah.sk.     

V  areáli tábora sme videli vozeň pre dobytok z  vlakovej súpravy, ktorá dvakrát viezla Židov do Osvienčimu. Sprievodca nám ukázal budovu židovskej nemocnice, budovy s  bytmi dozorcov a  veliteľa tábora, ale aj Appelplatz, pre mnohých väzňov miesto najväčšieho utrpenia. Neraz museli po ňom behať celú noc dookola, pričom ich dozorcovia mlátili palicami. Nie všetci sa dožili rána. Niektorí vyčerpaní od únavy padli na zem a  viac už nevstali.
      Dúfam, že naši šiestaci a siedmaci po tejto exkurzii nikdy neuveria ľuďom, ktorí tvrdia, že holokaust nebol, a  že v  dospelosti  nebudú podporovať podobné prejavy netolerancie a  násilia, o  akých sa v  Seredi dozvedeli.

      Druhá časť exkurzie bola zameraná na upevnenie vedomostí o  stredoveku. Navštívili sme Trnavu a  spolu so sprievodcom sme videli jej najvýznamnejšie stredoveké pamiatky: mestskú vežu, väzenie v  budove radnice, kostnicu pri Bazilike sv. Mikuláša, mestské hradby, na ktoré sme mohli aj vyjsť a  porozhliadať sa po Starom Meste a  nakoniec budovu Univerzity a  univerzitného Kostola sv. Jána Krstiteľa.

iv>

      Náročný deň sme zakončili nákupmi v  obchodnom centre City Arena.

Vlastivedno-geografická exkurzia do regiónu Liptov 

V školskom roku 2015/2016 sme si vybrali „LIPTOV“.

Naše putovanie začalo pred školou ranným sčítaním. Kontrolné otázky začali padať už počas cesty autobusom – názvy miest, riek, pohorí, hradov... Tak sme sa dozvedeli, že Váh môže byť Dunajom a  Beckov hradom Strečno. Prvou zastávkou vzdelávacieho pobytu na Liptove bol Ružomberok, časť Černová, kde sa v  roku 1907 odohrala Černovská tragédia ako dôsledok národnostného útlaku v  Uhorsku, kedy žandári zastrelili 15 občanov. O  tomto sme sa pri pamätníku dozvedeli z  referátu Tamarky, Nelky a  Izy a  ešte nám porozprávali aj o  Andrejovi Hlinkovi. Prešli sme sa dedinou popri Dome Andreja Hlinku, zastavili sme sa na mieste skutočných udalostí a  autobusom sme sa presunuli k  ďalšej zastávke – tou bolo známe lyžiarske stredisko Malinô Brdo. Z  Hrabova na Brdo sme sa pohodlne dostali kabínkovou lanovkou, prezreli sme si zjazdovky, prírodu a  po turistickej značke sme za hodinku došli do podhorskej osady Vlkolínec, ktorá je pamiatkovou rezerváciou ľudovej architektúry zapísanou v  zozname svetového dedičstva Unesco. Sprievodca nám porozprával o  živote, tradíciách, práci obyvateľov, prezreli sme si školu, sýpku, roľnícky dom a  pobrali sa ďalej. Čakala nás obec Svätý kríž, v  ktorej stojí historicky vzácny drevený evanjelický artikulárny chrám. Svojou veľkosťou je impozantný a  ozaj nádherný. V  ňom nám premietli film o  chráme a jeho výstavbe. Po krátkej prestávke sme sa vybrali dodržať otváracie hodiny v  archeoskanzene Havránok nad priehradou Liptovská Mara. Sprievodca nás oboznámil s  expozíciou a  po vlastných sme navštívili keltské opevnenie, chrám, obetnú šachtu, obytnú vežu, hrádok, obydlia, studňu.

Deň sa už pomaly chýlil ku koncu, hlad sa stupňoval, tak sme sa šli ubytovať a  navečerať, pretože po večeri nás čakali ešte ďalšie povinnosti – hodinový program Jánošíkova cesta. Boli to potulky po stopách zbojníckeho kapitána Jura Jánošíka v  Liptovskom Mikuláši po miestach spojených s  jeho životom. Sprievodkyňa nám porozprávala o  faktografických údajoch jeho života, prezreli sme si kúriu, v  ktorej zasadal súd, kaštieľ, v  ktorom Jánošíka väznili, boli sme v  mučiarni.

Tým sa program prvého dňa naplnil. Večer na ubytovni sme si pozreli finále pohára UEFA, posedeli a  pozhovárali sa na izbách, chlapci si spravili posedenie pri kávičke a  šli sme spať.

Druhý deň sme začali prehliadkou so sprievodcom v  Múzeu Liptovskej dediny v  Pribyline. Dozvedeli sme sa o  živote chudobných poddaných i  majetných sedliakov, prezreli sme si obydlia, kaštieľ, chrám, školu, výstavu starých parných lokomotív. Trošku nám do organizácie zasiahol nepružný vedúci internátu, pretože sme sa museli vrátiť k  obedu a  vynechať návštevu Štróblovej vily v  Hybiach, tiež vyhliadky nad hradom a  kaštieľom v  Liptovskom Hrádku. Ale absolvovali sme prehliadku rodného domu spisovateľky Kristy Bendovej a  jej brata Oldricha Bendu, významného slovenského vedca. Tu pochválila sprievodkyňa našu Katku, ktorá mala pripravený vyčerpávajúci referát, spolu sme si zarecitovali a  prečítali verše z  kníh pani Bendovej, prezreli sme si so záujmom preklad jej knihy do čínštiny. Odtiaľ sme sa pobrali na prehliadku hornej nádrže prečerpávajúcej hydroelektrárne Čierny Váh. To bol perfektný zážitok s  nádhernou prírodnou scenériou. Na vrchole kopca vo výške 1000 m.n.m. sme zrazu našli obrovský kráter naplnený vodou, na severe sme videli zasnežené Vysoké Tatry, Kriváň, Gerlach, Slavkovský štít, na juhovýchode Kráľovu hoľu, na juhu zasnežené štíty Nízkych Tatier, pod nami Liptovskú kotlinu. Do elektrárne nás tentokrát nepustili, pretože sme v  súčasnosti predstavovali teroristickú hrozbu. Po ceste nazad sme prešli okolo kaštieľa a  zrúcaniny hradu v  Liptovskom Hrádku. Poslednou zastávkou druhého dňa bola návšteva Stanišovskej jaskyne, ktorou nás sprevádzal netradičný a  vtipný sprievodca – jaskyniar. Krátko sme sa ešte zastavili v  Jánskej doline a  tým zakončili deň.

Tretí deň sme začali prehliadkou Demänovskej jaskyne Slobody. Prešli sme množstvo schodov, videli nádhernú výzdobu, boli sme v  dóme, v  ktorom bol úvodný ceremoniál tohtoročného Svetového pohára v  lyžovaní v  Jasnej, prezreli sme si časti, v  ktorých sa filmovali známe rozprávky. Jaskyňa je naozaj úchvatná. Potom sme sa už presunuli do najznámejšieho a  najväčšieho lyžiarskeho strediska na Slovensku do Jasnej. Lanovkami sme sa presunuli na vrcholovú stanicu na Chopku, počas cesty sme videli bohatú ponuku zjazdových tratí najrozmanitejších obtiažností navzájom poprepájaných vlekmi a  sedačkami. Chystali sme sa na turistiku na najvyšší končiar Nízkych Tatier – Ďumbier. No hneď na Chopku nás privítal asi metrový snehový závej, videli sme chodníky ešte pokryté snehom, tak z  hľadiska bezpečnosti sme sa pokochali nádhernými výhľadmi, občerstvili v  rotunde, pofotili sme prírodné krásy a  lanovkou sme sa vrátili naspäť.

Vzdelávacia exkurzia splnila svoje ciele. Navštívili a videli sme veľa zaujímavých miest, získali sme množstvo informácií, zistili sme, že Liptov je prekrásna časť Slovenska a  oplatí sa ju navštíviť opäť. Ďakujeme rodičovskému združeniu za úhradu dopravy, rodičom za spoluúčasť 10 €. Nerozumiem však tomu, prečo niektorí rodičia nevyužijú možnosť takejto zážitkovej formy vzdelávania svojich detí a  umožnia im presadiť si svoje vrtochy nad školskými povinnosťami. Ešte by som chcel poďakovať dozorkonajúcim učiteľom za prípravu vzdelávania, bezpečné absolvovanie pobytu, naplnenie všetkých cieľov. Tiež ďakujem počasiu, ktoré vyšlo na jedničku. Pochváliť musím žiakov, s  ktorými sme nemuseli riešiť žiadne záležitosti, naopak boli zvedaví, pozorní, tolerantní, slušní a priateľskí. Verím, že výstupy zo vzdelávacieho pobytu, zážitky a  skúsenosti žiakov sú predpokladom pre zmapovanie a  návštevu ďalšej zaujímavej oblasti našej krásnej krajiny.

Milan Medveď

Nízke Tatry

Už štvrtýkrát sa turistický krúžok vydal na štvordňovú turistiku po Slovensku. Tentokrát sa mi podarilo vybaviť cenovo prijateľný pobyt s  plnou penziou v  známom hoteli Liptov v  najväčšom letnom i  zimnom stredisku v  Jasnej. Čakalo nás tu príjemné ubytovanie, skvelá strava, perfektný personál, spoločenské hry a  z  okna výhľady na nízkotatranskú magistrálu. Prognóza počasia nebola veľmi priaznivá, no i tak sme  dúfali, že sa na končiare nebudeme len pozerať. Pri odchode z  Krajného sa spustil hustý dážď, ktorý však v  Liptovskom Mikuláši ustal. No to sa len mračná nadúvali, aby nám po večeri ukázali, ako sú nasiaknuté vodou. Zaspávali sme pri riadnom lejaku a  dúfali sme, že sa voda minie, ochladí sa a  ráno bude lepšie počasie.

A  mali sme pravdu. Zrána zamračená obloha sa po raňajkách vyjasnila, no a  my, posilnení raňajkami, sme vyrazili na dosť náročnú vysokohorskú túru. Vydali sme sa od Mikulášskej chaty na Tri vody, pokračovali sme až do Sedla Poľany. Bol to úsek neustále do kopca. Trvalo nám to tri hodiny a  prekonali sme takmer 1000 výškových metrov. Začiatočné stúpanie bolo celkom príjemné okolo horského potoka. Prešli sme spočiatku zdevastovanou vyťaženou časťou lesa, potom ihličnatou horou až na sútok troch vôd, no a  keď sme sa dostali nad pásmo kosodreviny, otvorili sa nám nádherné výhľady do Demänovskej doliny. Ale aj opačne – na strmé stúpanie do sedla, na Dereše a  Chopok. Záverečnú časť výstupu sme museli absolvovať po serpentínkach. No ale akí sme boli šťastní a  spokojní pri smerovníku v  sedle. Videli sme celú Demänovskú dolinu, náš hotel, Liptovskú Maru, južnú časť Národného parku Nízke Tatry, Chabenec, Dereše, Chopok. A  veľmi nám tu aj chutil obedový balíček a  odpočinok. Po doplnení energie odpočinkom, výhľadmi, jedlom a  nápojmi sme pokračovali k  polovičnému cieľu našej vychádzky ku Chopku. Hrebeňovka zo sedla cez Dereše na Chopok nie je náročná.

Chodníky sú pekne položené, malé snehové polia boli len mimo nich. Počasie bolo celkom príjemné. Slniečko sa striedalo so zamračenou oblohou, miestami sme vošli do mraku a  v  diaľke sme videli zlovestné čierne mračná, ktoré sa rozhodovali, či vodu vypustiť alebo nie. Našťastie váhali tak dlho, až ich vietor odohnal inam. Na Chopku bolo príjemne, pobudli sme chvíľu na terase, chvíľu v  rotunde. Videli sme Vysoké Tatry s  nakloneným Kriváňom, Veľký Choč, Veľký Rozsutec. Spokojní, že máme za sebou náročnejšiu etapu, sme sa vydali na zostupovú časť túry. Tá ubehla pomerne rýchlo a  bezbolestne, dolu zjazdovkou sme sa okolo Lukovej a  Orlej skaly bezpečne dostali opäť k hotelu. Ponad nás neustále premávali kabínky a  väčšina z  nás rozmýšľala, prečo vlastne nesedíme v  nich. To však bol už plán druhého dňa.

V  sobotu bola naplánovaná rovnako dlhá, no menej náročná prechádzka z  Chopku na Ďumbier, potom na Chatu generála Štefánika, do Jaskyne mŕtvych netopierov, k  hotelu Kosodrevina. Tu sa splnilo prianie našich turistov, pretože cesta na a  z Chopku bola zabezpečená visutými kabínkovými lanovkami. Takže sme zjazdové trate videli aj z  vtáčej perspektívy. Horšie bolo to, že naši meteorológovia sa opäť netrafili do predpovedí. Už na kóte Chopka začalo fúkať a spustil sa dážď. Stihli sme si urobiť vrcholovú fotku a  hneď sme obliekali pršiplášte. Napriek nepriazni počasia sme sa vydali po chodníku smerom na Ďumbier. No zosilnel dážď, vietor i  zima, tak nás nebezpečnosť prostredia prinútila vrátiť sa späť. Využili sme preto lístky na lanovú dráhu a  zviezli sme sa na Kosodrevinu pozrieť sa, ako vyzerá Chopok z  južnej strany. Tu nás pred lejakom na hodinu prichýlil hotel Kosodrevina, potom sme sa už len previezli z  južnej na severnú stranu hory a  šli sme na večeru. Verím však, že niektorí sa sem ešte vrátia a  na Ďumbier, ktorý je najvyšší štítom Nízkych Tatier, určite vylezú. V  tento deň sme sa viac povozili lanovkami /10 kilometrov/, ako prešli pešo /6 kilometrov/. Mladí turisti neboli po tomto dni vôbec unavení, a  tak si to odniesli biliard, futbal a  boxovací automat.

Posledný deň po výdatných raňajkách sme absolvovali krátku prechádzku okolo Vrbického plesa, kde sme nakŕmili malé i veľké kačky, vybláznili sa na detskom ihrisku, posedeli na lavičkách, zaplietli desať vrkočov a  hrnuli sa k  obedu. Potom nás už čakala len cesta domov. Pochváliť musím všetkých turistov, pretože bez fňukania zvládli aj strmé kopce, prekonali svoje nechcenie, vytvorili dobrú partiu, ktorá rešpektovala malých aj veľkých, správali sa slušne a  v  dobrom reprezentovali školu.

I  napriek upršanej sobote to bol vydarený pobyt. Presvedčili sme sa, že vysokohorská turistika je náročná na kondíciu a  dýchanie, ale na druhej strane odmeňujúca svojimi zážitkami. Príroda obohacuje turistu svojím pokojom, majestátom, dôležitosťou a  učí ho nepoddajnosti a  pokore. A  človek by jej mal toto všetko vrátiť aspoň tým, že ju obdivuje.

Ďakujem mojim kamarátom, ktorí mi pomohli pri preprave, organizácii, dozoru – Janke, Aničke, Veronike, Vlastovi, Jarke, Milke, Jarovi, Marekovi, Peťovi. Tiež za príjemnú spoločnosť. Celú fotogalériu najdete v Galérii školských podujatí.

Milan Medveď

Oslavy Dňa detí v Krajnom

Od 9,00 hod. 28.mája 2016 privítal černošský kmeň HURU-HURU deti z Krajného a okolia v lesíku neďaleko futbalového ihriska TJ Slovan Krajné na tradičných oslavách Dňa detí na ceste za nepoznaným. Atmosféru osláv sviatku detí si môžete pozrieť v Galérii školských podujatí.

Pohyblivé obrázky na tejto stránke sú vytvorené pomocou  Magic Scroll