Mikulášsky deň 2017

Na začiatku decembra (v sobotu 2.12.2017) štvrtýkrát zorganizovala naša škola pre verejnosť Mikulášsky deň. Celé podujatie zahŕňa v sebe tri aktivity – tvorivé dielne, turnaj vo futbale pre dospelých, varenie vianočnej kapustnice.

Fotogaléria z podujatia TU

Exkurzia do Poľska

V súčasnej dobe sú témy ako výchova k tolerancii, vzájomnému  rešpektu medzi ľuďmi rôznych kultúr, náboženstiev, presvedčenia... , či predchádzanie diskriminácii nanajvýš aktuálne. Veľa mladých ľudí totiž sympatizuje s extrémistickými a radikálnymi zoskupeniami, a preto je potrebné tomuto trendu predchádzať a už so žiakmi základnej školy  o týchto témach pravidelne diskutovať. Ešte efektívnejšie však podľa nás  je, zobrať ich na miesta, kde netolerancia prerástla do obludných rozmerov a priniesla smrť miliónom ľudí. Preto sme koncom októbra zorganizovali pre žiakov  7.  ̶  9. ročníka  exkurziu do koncentračného tábora Osvienčim – Birkenau.  Toto sú ich dojmy z exkurzie:

27.10.2017 sme v skorých ranných hodinách vyrazili do Poľska na dvojdňovú exkurziu. Nekonečných päť hodín cestovania v autobuse sme si mnohí krátili spaním alebo sledovaním krásnej prírody, ktorou sme prechádzali. Po piatich hodinách sme konečne dorazili do cieľa – koncentračného tábora v Osvienčime. Mali sme zmiešané pocity – pocity smútku, ktoré v nás ešte umocňovalo zamračené a upršané počasie, pocity zvedavosti z toho, čo nás čaká a čo uvidíme, ale zároveň aj pocity hnevu na tých, ktorí sa dokázali tak neľudsky správať k nevinným ľuďom iba preto, lebo nepatrili k tej „správnej rase“.

Exkurziu sme začali pri známom nápise „Arbeit macht frei“, pokračovali sme prehliadkou  mnohých barakov, kde sme mali možnosť vidieť  dobové fotografie, mapy, sochy, ale i kufre, hrebene, topánky a mnohé iné osobné veci, ktoré Židom pobrali po príchode do tábora. Najstrašnejšia však bola miestnosť s vlasmi, ktoré Židom ostrihali, a tak ich zbavili akejkoľvek dôstojnosti.  So zatajeným dychom sme prechádzali cez plynové komory , kde sme si uvedomovali, že tá najväčšia krutosť sa odohrávala práve na týchto miestach. Videli sme aj pece, v ktorých  mŕtvych spaľovali.

Po prehliadke Osvienčimu sme sa odviezli do neďalekého Birkenau, kam vlaky privážali Židov a kde prebiehalo ich triedenie, násilné rozdeľovanie rodín,  a ktorým sa niesol plač od seba odtrhnutých matiek a detí.  Staroba, choroba alebo vek do 15 rokov znamenali okamžitú cestu do plynovej komory.  Navštívili sme aj baraky s pričňami, na ktorých väzni natlačení na seba spávali. Postele boli trojposchodové, ale spať ani na jednom poschodí nebola výhra. Na spodnom poschodí ľudí obhrýzali potkany, na tých v strede vykonávali zvrchu potrebu a na samom vrchu na ľudí snežilo a pršalo. Dnes okolo barakov rastie tráva, ale cez vojnu tam vraj žiadna nebola, lebo hladní väzni zjedli aj tú.

Sprievodcovia nám porozprávali veľa zaujímavostí a ich výklad veľmi obohatil naše vedomosti o období holokaustu. Návšteva koncentračného tábora bola pre nás silným emotívnym zážitkom. Odporúčame ju  každému človeku, nech si vie predstaviť to utrpenie, čo tam väzni zažívali.

Druhý deň exkurzie sme so sprievodkyňou navštívili hrad Wavel v Krakove, v ktorom sa  voľakedy nachádzala korunovačná katedrála poľských kráľov. Mnohí z nich sú v nej aj pochovaní a my sme mohli vidieť ich hrobky, ako aj hrobky významných poľských osobností. Po strmých úzkych schodoch sme vyšli na vežu katedrály k starobylému zvonu Žigmund, odkiaľ sme obdivovali Krakov v celej jeho kráse.

Popoludní  sme sa vybrali do unikátnej soľnej bane Wielička. Bolo to obrovské podzemné bludisko s prekrásne zdobenými  soľnými sieňami a vzduchom, ktorý mal blahodarný  účinok na ľudské telo.  Na duši nás pohladilo hlavne hudobné predstavenie pri jednom z podzemných jazierok.

Kompletná fotogaléria z exkurzie TU

Ďakujeme, že sme sa  mohli zúčastniť tejto exkurzie. Na vlastné oči sme sa mohli presvedčiť, čo môže spôsobiť  ľudská hlúposť, nenávisť a chamtivosť a zároveň sme mohli navštíviť Krakov   ̶  jedno z najkrajších miest Európy.

deviataci

Beseda s Braňom Jobusom

Branislav Jobus je slovenský spevák, hudobník a spisovateľ.  Vo štvrtok 16. novembra 2017 zavítal do našej školy a deti z primárneho vzdelávania sa mohli zoznámiť s jeho knihami. Predstavil nám knihy, ktoré napísal. Zaujali nás:

Láskavé  rozprávky

Dvadsaťjeden  rozprávok, každá rozpráva príbeh o inej podobe lásky.

Muflón Ancijáš a jeho spanilá jazda,  Ako Muflón Ancijáš cestoval na západ

Ancijáš je muflón. A nie hocijaký muflón, ale dobrosrdečný muflón kamionista. Nadovšetko miluje svoje tepláčiky a rád robí druhým radosť. Spolu s kamarátkou dážďovkou Milicou precestuje celý svet. Tieto knihy sa deťom najviac páčili. Zaujal ich muflón Ancijáš so svojimi dobrodružstvami.

Plajko

V knihách existuje spôsob, ako sa sny môžu stať skutočnosťou. V  tejto knihe na Slovensko prichádza spoločnosť, ktorá navonok vyrába vankúšiky a textilné hračky, no v skutočnosti vlastní Plajka, handrovú bábiku, ktorej prítomnosť spôsobí naplnenie akéhokoľvek sna. Aké to môže byť zábavné, ale i nebezpečné, keď sa niektoré sny začnú naozaj plniť, to si môžu deti prečítať v  knihe  Plajko.

Zvon

Ako vyliečiť choré detské srdiečko? Zvláštna téma príbehu pre deti. Zvláštna, ale silná. Radko, kamarát chorej Rosanky, nájde recept na to, ako svojej chorej kamarátke pomôcť.

Pán spisovateľ napísal kníh oveľa viacej, ale tieto nás zaujali a tešili sme sa z rozprávania o nich. Odporúčame ich všetkým detským čitateľom. Naša beseda bola nielen o knihách, ale bola spestrená aj detskými piesňami. Tlieskali sme, dupali do rytmu a príjemne sme sa zabávali. Posedenie plné neopakovateľných chvíľ. Na záver sme sa rozlúčili s pánom Braňom Jobusom silným potleskom a  zaželali sme mu veľa tvorivých  nápadov pre nové knihy.

Ľubica Karliková

Pomáhame ľuďom s cystickou fibrózou

21.novembra 2017 sa na našej škole uskutočnil  Deň slaných veterníkov, aby sme symbolicky podporili ľudí s týmto ochorením. Cystická fibróza je najčastejšie život ohrozujúce genetické ochorenie v Európe.  K základným príznakom CF patrí nízka hmotnosť, cukrovka, veľmi slaný pot /slanosť/, ťažké dýchanie spôsobené usádzaním hlienu v pľúcach /vzduch-vrtuľka/.
Papierové vrtuľky vytvorili šikovné rúčky škôlkarov a školákov 1.stupňa. Slané veterníčky vyčarovali naše tety kuchárky.

Oľga  Zemanová,vychovávateľka ŠKD

ŠKOLA KEDYSI A DNES

„Kto by si chcel vyskúšať prácu novinára?“, opýtala sa nás triedna učiteľka. „Novinár potrebuje dobrý námet a ten pre vás mám – škola kedysi a dnes. Už len získať informácie, spracovať a napísať článok...“ Aké jednoduché! Prihlásili sme sa viacerí, ale my dvaja sme boli „vyvolení“, že ako prví vyskúšame, ako chutí novinársky chlebíček. Ale kde zoberieme potrebné informácie? Kto si pamätá, čo bolo kedysi?! Naša pani učiteľka mala na všetko odpoveď:
„ Predsa najstarší obyvatelia Krajného a tých nájdeme v zariadení pre seniorov – v Adonise.“

Vzorne sme si pripravili otázky, napísali na papier a vyrazili sme. Začiatok bol rozpačitý, mali sme obavy aj trému. Ešteže s nami bola aj pani učiteľka! Najskôr sme sa ako slušní ľudia zoznámili a pozdravili. Pán Škulec akoby tušil, že naša pani učiteľka je matematikárka, začal otázkou (a pritom pýtať sme sa prišli my!): „ Narodil som sa v roku 1923. Koľko mám rokov? O koľko rokov som starší ako vy?“ Normálne sme museli počítať a bez kalkulačky!

Pán Škulec má 94 rokov a pani Medová 80. To boli naše „zdroje informácií“. Dozvedeli sme sa, že pani Medová chodila pred 70 rokmi na našu krajňanskú školu, ktorá vtedy vyzerala úplne inak. Pán Škulec chodil do malej školy pri Ľubine (Hrnčiarové). Každé vyučovanie začínalo spoločnou rannou modlitbou. Vtedajší učitelia používali pri výchove žiakov bežne trstenicu.  Medzi najobľúbenejšie predmety pána Škulca patril zemepis, pretože mohol cestovať aspoň prstom po mape.  Pani Medovej sa páčili všetky predmety, bola totiž výborná žiačka. Triedy sa označovali rímskymi číslicami, o pracovných zošitoch a interaktívnych tabuliach ani nechyrovali, školské jedálne neexistovali.

Dozvedeli sme sa aj ich názor na školu v minulosti a dnes. Pani Medová si myslí, že škola v minulosti bola lepšia.  Obidvaja vyjadrili názor, že v dnešnej škole chýba tá trstenica. Porozprávali nám aj o svojich obľúbených učiteľoch a najlepších kamarátoch. Pripravené otázky sme položili, dôležité informácie sme si zapísali a dvomi prstami sme naťukali do počítača tento článok. Nebolo to jednoduché, veď to je naša prvá novinárska skúsenosť. Už cestou z Adonisu nám vŕtala v hlave otázka, či sa objaví nový námet a my budeme môcť znova navštíviť pána Škulca a pani  Medovú. My sa naučíme klásť otázky, komunikovať, písať a možno popri tom prinesieme rozptýlenie (a radosť?) obyvateľom Adonisu....

Ema Ambrušová a Michal Matejovič, žiaci 5. ročníka