Asfaltová turistika

Tohtoročná zima nám nedala veľa možností na poriadnu, zimnú, zasneženú vychádzku. Neustále mrholenie neumožnilo návštevu lesov, lúk, kopcov. Mráz zo Sibíre nie a nie prísť, takže o nočnom pochode sa nedalo ani uvažovať. Keďže sme už mali chuť si niekam vyjsť, tak som vymyslel turistiku po asfalte.

To je taká turistika, kedy sa nechodí po zablatených chodníkoch, ale po miestnych asfaltových komunikáciách. Je to trošku nebezpečnejšie, lebo sem tam stretnete automobil a treba byť opatrnejší ako v lese. No ale na našom okruhu to nebolo až také zlé, hlavne keď sme boli disciplinovaní. Vybral som okruh z Krajného do Medveďovcov, do Rumankov, do Taranov, cez Hrašné na Babulicov vrch, odtiaľ do Luskovice a Žadovice naspäť do Krajného. Internet sa tentoraz pomýlil aj v časovom aj vo vzdialenostnom ukazovateli. Prešli sme až 17 kilometrov a zvládli sme to za 5 hodín. O hodinu rýchlejšie, ako ukazovala mapa. Stretli sme sa na autobusovom nástupišti a prvý úsek absolvovali po hlavnej ceste okolo družstva. To bol jediný úsek po frekventovanej asfaltke, avšak v tom čase nechodilo až tak veľa automobilov. Potom sme už odbočili do Medveďov a odtiaľ smerom do Hučkov, kde sme si urobili napájaciu prestávku. Chlapci u Rumánkov vynašli nový hromadný dopravný prostriedok – suchý dlhý konár, na ktorom vybehli až do Hrašného. Len sa im každú chvíľu zaplietol medzi nohy a tak som sa bál, či si nepokrivia plechy na maske. Z Hrašného to bola hračka prejsť dolu pod Polákov vrch, ale potom prišla namáhavá etapa do kopca na Babulicov vrch. Troška sme sa zadýchali, ale nič zložité to nebolo.

Na Polákovom vrchu sme zazreli ovce z prvej jesennej turistiky, no čínske prasa už nebolo vo svojom maľovanom príbytku. Asi je už v klobáskach. Počas celej cesty nám svietilo jarné slniečko, ktoré nám dodávalo silu a dobrú náladu. Niekoľkokrát sme sa mohli pokochať výhľadom na Javorinu a Čachtický hrad, pohľadom do malebných dolín, zatiaľ ešte nezelených. Na Babuličáku na nás zo svojej terasy opäť pozerala koza. Pri spočítaní jej vyšlo, že nás bolo viac ako v jeseni. U môjho brata sme si spravili krátky piknik s občerstvením a cez Luskovicu a Žadovicu sme sa za hodinku dostali do Krajného. Aj keď to bolo dnes po asfalte, veselo bolo ako vždy. Urobili sme niečo dobré pre svoje telo, nadýchali sa jarného vzduchu, nachytali energie zo slnečných lúčov a nazberali sme kilometre, potrebné pre nomináciu do Vysokých Tatier. Tam pôjdu v lete iba tí, ktorí nachodia najviac kilometrov.

Milan Medveď