Zrúcanina hradu Tematín

 Mamy ešte nedopiekli všetky vianočné koláče, my sme sa však už preventívne rozhodli odtučňovať. Vybrali sme si takú kratšiu, menej náročnú vychádzku opäť do Považského Inovca. Neverili by ste, koľko detí je ochotných počas zimných prázdnin ísť na turistiku, a to hneď prvý deň, kedy sa môžu dlho vyvaľovať v posteliach. Počet 17 prekvapil milo aj mňa. A to sa ešte sľúbil aj Matej, no mama volala, že ho nemôže zobudiť. Pridali sa k nám ešte piati dospelí kamaráti a pes.

 Doprava fungovala celkom dobre, pretože 23.12. bol ešte pracovný deň a prípoje sme mali do Hrádku výborné. Len to počasie nám tento rok akosi nepraje. Ráno sme sa prebudili opäť do pochmúrneho hmlistého dňa. Cesta na hrad bola trocha do kopca a mierne blatistá. Keď sme však vychádzali na hrebeň, pomedzi hmlu a stromy sa začalo objavovať slniečko. Vtedy sa nám podarilo urobiť zopár krásnych fotografií akoby zo strašidelného lesa. S pribúdajúcimi výškovými metrami sa roztratila pochmúrnosť dňa aj hmla. Vždy som si myslel, že kvôli kriku a smiechu našich turistov, nestretneme žiadneho živočícha okrem človeka.

No pod hradom, kúsok od vrcholu, sa nám podarilo hneď vedľa cesty vyplašiť dospelú srnku. Asi bola hluchá. Pri malom výmole som urobil peknú fotku našim najmladším turistom a potom sme už vystúpali k najvyššiemu bodu dnešnej vychádzky – ku zrúcanine hradu Tematín. V súčasnosti je to pekná a rozsiahla zrúcanina, vyčistená od náletových drevín a kríkov, čiastočne i zreštaurovaná. Prehliadka hradieb, palácov a ostaných kútov zaberie záujemcom viac ako pol hodiny. No a je tu upravená vyhliadková plošina na jednej z obranných vežičiek, odkiaľ je úžasný výhľad na okolitú krajinu, vŕšky a doliny. Tu sa na nás konečne usmialo šťastie. Ako sme sa ocitli na nádvorí hradu, zdvihla sa hmla a nám sa otvoril prekrásny pohľad na kotliny pod nami vyplnené oblakmi z hmly. Obrázok ako z kalendára prírody. Kochali sme sa a fotili sme dlhšiu dobu, ale autobusový spoj nás vrátil do reality, takže občerstvení a oddýchnutí sme sa museli vydať na cestu do Lúky. Z hradu to bola brnkačka, lebo sme išli už len dolu kopcom, čo sa páčilo najmä novej turistke Sime.

V Lúke som chcel všetkým ešte ukázať renesančný kaštieľ postavený na spôsob pevnosti so štyrmi nárožnými vežami na malom kopčeku nad námestím. Keď som pri ňom pred časom bol, organizovala tu svoju činnosť nejaká vzdelávacia inštitúcia. Hrubé reťaze na bránach však neveštili nič dobré. A potvrdili nám to susedia. Už je majetkom súkromného vlastníka a ten k nemu nikoho nepúšťa. Pre Slovensko charakteristické. Predáva či zbavuje sa kultúrnych pamiatok, ku ktorým nám potom majitelia bránia v prístupe. Smutné. Ale aspoň koniec turistiky bol radostný. Našli sme otvorený obchod, kde sme mohli minúť rodičmi darované koruny a pokúpiť si čipsy. Zaželali sme si pokojné Vianoce a začali sa tešiť na dlhé vianočné voľno.

Mgr. Milan Medveď